Erotika v Československu: Cenzúra vládla
9.február 2021
Skoršie doby boli na erotiku veľmi skúpe. Kde všade sa dali sexuálne ladené obrázky, fotky alebo snímky vidieť? Koľko práce a chytrosti bolo potrebné, aby ste takéto zábery mohli ukázať verejnosti?
Komunisti mali odjakživa s erotikou problém. Radi by videli človeka ako tvora pracujúceho a k sexu pristupujúceho predovšetkým za účelom rozmnožovania. Nahota bola prejavom buržoáznej dekadencie a vo verejnom priestore nemala miesto. Kto ale v časoch totality pozorne hľadal, ten našiel. Existovalo niekoľko období a oblastí, kde ste sa mohli s nahotou stretnúť, hoci to vyžadovalo isté zlatokopecké úsilie. Poďme sa pozrieť, kde bolo možné v socialistickom Československu legálne uvidieť nahú ženu.
Kde sa dali erotické snímky nájsť?
Cestopisy
K úspechu cestopisov Hanzelka a Žigmunda prispeli aj fotografie polonahých domorodých žien. To sa smelo aj v 50. rokoch, pre komunistov asi domorodci neboli tak úplne ľudia, ale skôr exotické zvieratká. Autori spomínali, že iba v prípade obálky vpravo hore vzal cenzor ceruzku a urobil čiaru, kde má byť fotografia orezaná (vnútri knihy ide vidieť viac). Miloslav Stingl na tento marketingový ťah chytro nadviazal.
Kresby
"Úsilie vyhnúť sa zvodom bežných časopiseckých dráždidiel, kde je nahota vôbec najčastejšou, vyžaduje takmer nadľudskú námahu," napísal Ján Řezáč v úvode ku knihe Akty a akty (Bratislava, 1969). "Akty, ktoré vytvorili skutoční umelci, majú čistotu a vrúcnosť milujúcich očí milencových." Zatiaľ čo vo svete "... pokračuje lov pornografických tlačovín na atraktívnu veľkosť poprsia a bokov. Nič viac, okrem snáď ešte vulgárnosti tvárí, týchto lovcov nezaujíma." Strážcovia skutočného umenia vytýčili záchytné body, ktorých sa potom mohli držať umelci ako Ota Janeček, ktorí si občas s chuťou vyšvihli "bobra".
Kalendáre
Erotických kalendárov u nás na prelome 60. a 70. rokov vyšli možno desiatky. Väčšinou ale boli určené na export na získavanie cenných devíz.
Tlačoviny
Koniec 60. rokov bol zlatým vekom nahoty v slovenských časopisoch. Nahé ženy boli zrazu úplne všade. Po normalizácii v nasledujúcej dekáde ostali len dievčatá odeté v plavkách na zadných stranách armádnych časopisov ako Signál alebo Zápisník. Na povzbudenie chlapcov v zelenom. "Reklamný magazín" Ave Eva bol plný hanbatých fotografií a moralizujúcich článkov. Hit je, keď aj časopis Veda a technika mládeži odtlačí na obálke bradavku. Prvýkrát a naposledy.
Časopis Kvety priniesol túto reklamu na varietný program Krása bez závoja, kde sa v 60. a 70. rokoch po prvýkrát v Prahe predvádzal skutočný striptíz. Podľa svedkov sa dáma odhaľovala viac ako v rovnakej dobe striptérky v susednej NSR. Keď nebola nahota, poslúžila aspoň reklama na spodnú bielizeň. Nad sekciami s dámskym prádlom z dobre dostupných katalógov Quelle a Neckermann premasturbovalo mladosť hneď niekoľko generácií slovenskej mládeže.
Akty
Fotky nahých žien po roku 1970 vychádzať v časopisoch nemohli. Jedinou výnimkou bolo, keď sa fotografia tvárila dostatočne umelecky, aby mohla byť označená za akt. Tie potom vychádzali hlavne v časopisoch venovaných fotografiám. Najznámejším fotografom aktov bol v tej dobe Miloslav Stibor (1927-2011). V 50. rokoch bol stredoškolským profesorom deskriptívnej geometrie a aj ním fotografované nahé telá sa často rozkladajú do jednoduchých geometrizujících útvarov či "mesačných krajín".
De facto zaviedol spôsob, ako sa u nás akty fotili, a vplyv jeho diela nájdete napríklad u neskoršieho Tona Stana. Napriek snahe ženské telo abstrahovať aj pomocou najrôznejších efektov je z jeho fotografie zrejmé erotické zaujatie témou. Podľa jeho vlastných slov režimu nevadili akty, ktoré "neznižovali ženinu dôstojnosť a zachytávali ju v celej šírke jej úlohy v spoločnosti". Jeho modelkami boli väčšinou študentky, zábery vznikali v malom ateliéri s dvoma svetlami.
Prsia z celuloidu
Český film sa mal s nahotou rád. Veď jednu z prvých nahých scén svetového filmu vôbec nájdeme v českom filme Extase z roku 1932. Za socializmu vyzliekali režiséri herečky ako na bežiacom páse a často tiež využívali svoje prevahy k tomu, aby dostávali tieto dievčatá do postele. Najviac herečiek pred kamerou vyzliekli Hynek Bočan (23 herečiek) a Karel Kachyňa (22 herečiek). Najrozsiahlejšiu databázu nahých scén v českom filme čítajúce stovky titulov sústredil fanúšik Jirkazz na svojej stránke. Na tej nájdete mnoho veľmi zaujímavých informácií o nahote v slovenských a československých filmoch a rôzne štatistiky, ktoré sa s pridávaním nových a nových filmov neustále menia.
A ktoré herečky sa vo filmoch najčastejšie vyzliekali/vyzliekajú?
- Jana Švandová 12x
- Ivana Chýlková 11x
- Anna Geislerová 11x
- Tatiana Pauhofová 10x
- Markéta Hrubešová 10x
Hippies
České tlačoviny boli síce v rokoch 1968-69 plné nahotiniek, ale tón ich článkov sa niesol v alibisticky moralizujúcom tóne. Prečítajte si napríklad tento článok z juhočeského časopisu Nodokaps z roku 1969:
O hippies sa toho už veľa napísalo a agentúry priniesli mnoho senzačných informácií. Nedávno referovali o sústredení mladých hippies v anglickom klube Elektric Garden v Londýne. Prednášali tú takzvanú odpornú poéziu hippies - zmes nadávok, kliatby všetkého druhu od námorníckych k cirkevným - a potom divoko tancovali. Tanec končí nahotou, pretože postupne tancujúce dievčatá zhadzujú zo seba posledné zvyšky bielizne. Ktosi vhodí papierovú vlajku medzi tanečníčky a tá okamžite skončí pod ich nohami.
Iný pomaranč. Mladík ho rozdrví a šťava z neho vyteká na zem. Druhý mladík vytláčať pomaranč doprostred na prsiach. K recesii poslúži oblek policajtov aj mníšky. Dievčatá, ktorým ešte nie je šestnásť, vo vytržení sa pozerajú na polonahých tanečníkov a tanečnice. Vyvrcholením je pyramída vytvorená z tiel účinkujúcich. Tanečníci a členovia hippies sú zo stredných vrstiev. V pouličných skrinkách sú oznámenia zúfalých rodičov, ktorí hľadajú svoje deti. Tie sú uprostred spúšte s narkotikami, vrahmi a šialencami, ktorí vyznávajú nahotu a hľadajú útechu v narkotikách, potom v LSD a nakoniec v najsilnejšom methedrinu.
Neprakta a jeho kresby
Za svoj život nakreslil minimálne 30 tisíc obrázkov, čo z neho robí jedného z najusilovnejších ilustrátorov na svete. Najviac v kolektívnej pamäti utkveli jeho kresby slečien a ich milencov.
Jiří Winter-Neprakta (1924-2011) bol štyrikrát ženatý. Keď mu v roku 2002 zomrela manželka Jiřina, nechcelo sa mu už žiť ďalej. Novú radosť do života mu ale vliala dlhoročná rodinná priateľka z kunsthistorička rodiny Daniela Pavlátová, ktorá sa ho v čase, keď bol už pripútaný na invalidné kreslo, láskyplne ujala. Ona môže hovoriť o Nepraktových vášnivých inšpiráciách.
Aký bol vzťah pána Neprakta k sexu?
Že ten vzťah bol pozitívny, to je vidieť napríklad na tvárach milujúcich sa dvojíc. Všimnite si, ako príjemne sa tí ľudia usmievajú. V tom výraze to všetko je. Jiří mal dar, že vedel pekne kresliť aj mužské nahé telo. To je oveľa ťažšie ako nakresliť to ženské.
Neľutoval, že nemal akademické vzdelanie? Že mal "iba" strednú výtvarnú školu?
On sa cítil skôr ako poctivý remeselník než ako umelec. A tešilo ho, že zatiaľ čo obraz v galérii vidí pár sto ľudí, jeho kresby poznajú milióny. Rozprával mi, že počas strednej školy chodil na súkromné hodiny kresby aktu, ktoré sa konali v byte dotyčného pedagóga. Na prvú hodinu prišlo asi dvesto študentov, stáli po celom schodisku rady až na chodník. Na tretej hodine ich bolo už len dvadsať. To boli tí, ktorí sa chceli učiť maľovať, a nie okukovať nahú ženskú.
Neprakta bol najerotickejší z našich karikaturistov. Brali ho ľudia aj v osobnom živote ako znalca milostných záležitostí?
To áno, ľudia boli voči nemu otvorenejší. Mnohí sa nám neskôr zverili, že jeho kresby zamlada slúžili ako masturbačná pomôcka. Pozývali ho aj ako člena poroty na súťaž Miss monokiny. Ale on sa so zvyškom poroty zvyčajne nezhodoval. Zdôrazňoval, že to má byť súťaž o najkrajšie, nie najväčšie prsia. On si vždy predstavil, ako bude tá mladá baba s veľkými prsiami vyzerať v štyridsiatich, a hlasoval pre tie nie toľko vyvinuté. Viete, že jeden druh silikónových pŕs nesie typové označenie Neprakta?
Prsia mu išli dobre, avšak ženské zadky snáď ešte lepšie
Viete, nahá dáma bola cenzorom prijateľnejšie zozadu. V tom to je. Dokonca tie jeho obrázky slúžili ako politický barometer. Čím viac bola slečna obrátená k čitateľovi čelom, tým boli politické pomery priaznivejšie. Čitatelia dokonca Jiřímu písali listy, kde má ženám na tele pridať a kde naopak ubrať. "Pripadám si ako mäsiar," komentovával.
Údajne kreslil podľa živých modelov?
Áno, chodili za ním slečny ako modely. Ale to bolo vo všetkej slušnosti. Povedala by som, že to bral tak, že mať pomer so svojim modelom nie je na úrovni. Cítil by sa ako chudák, ktorý nie je schopný získať ženu inak. Svoju rodinu naopak, pokiaľ viem, nikdy nezpodobňoval.
Vtipy pána Wintera-Neprakta, v ktorých dostávajú mladé slečny výprask na zadok, bolo asi jediné povolené zobrazenie sadomasochizmu v socialistickom Československu, zahalené avšak do spoločensky prijateľnejších situácií. Tie vtipy boli tak hojné - mal váš muž k týmto veciam sklony?
Keby ste Jiřího poznali, nepýtali by ste sa. Je to úplný nezmysel. Išlo mu na nervy, že ho s tým ľudia spájajú. Našla som dokonca nejakú skupinu sadomasochistov z Anglicka, ktorí si to dávali na svoje webové stránky. Pýtala som sa Jiřího, či s tým nechce niečo urobiť, ale len nad tým mávol rukou. Možno ho v tomto smere inšpiroval Švandrlík, ten ako malý chlapec dostával výprask a jedna susedka sa na to chodila pozerať.
Stálu expozíciu Jiřího Wintera-Neprakta nájdete v barokovom špýchari v Spálenom Poříčí. Trebárs vás tak nažhaví, že potom zájdete na erotickú zoznamku a nájdete si partnera na sexuálne hry.
[Lil]