Sakramentsky dokonalá mrcha - 1. diel

Sedela za katedrou, prísne sledujúca okolie, tak ako sme ju všetci poznali. To bola celá ona. Blond vlasy jej splývali na ramená, zopnuté pri temene hlavy do spony. Naozaj vyzerala prísne a neústupne. A to bola iba o pár rokov staršia ako my.

Adriana. Profesorka angličtiny.
Samozrejme v mene sme jej hovoriť nesmeli. Bolo mi hneď jasné, ako by privreli viečka v nechápavom pohľade a potom by nás všetkých vyvolala k tabuli. Mal som šťastie, že som bol jej obľúbený študent. Mala ma rada. Nie pretože som bol vysoký a pohľadný chlapec, ako ostatné dievčatá tvrdili. Ani pretože som mal celkom obsiahlu peňaženku vďaka rodičom. A dokonca ani pretože som na ňu ustavične civel. Bol som perfektný študent. Hral som presne podľa nej, jej hru. Ukázalý, presný, striktný, hovoril som len, keď bolo treba. A hoci som nepatril k najvhodnejším študentom a občas som si tiež niečo dovolil, vedela, ako nás všetkých skrotiť.

Bola ako psychický upír. Jednoduchým pohľadom vás uviedla do depresie. Nechápal som, ako to robí. Bolo jej tak málo, človek by povedal, že by mohla byť ďalšou študentkou. To by však nesmela prehovoriť tou svojou vybranou rečou, nesmela by voňať tak nádherne jemne žensky a nesmela by sa obliekať do priliehavých sukní po kolená a blúzok. Napriek tomu nedokázala ničím skryť ten pohľad. Vždy ma zaujímalo, ako sa správa, keď je doma.

Odkašľala si. Uťal som pohľad od jej rozopnutej blúzky do jej očí. Pozerala sa na mňa, akoby ma chcela každou sekundou rozdupať.
„Tak ako, Samo?“ povedala chladne.
A zase to robila. Cítil som, ako rudne. Bolo mi divne, strácal som istotu aj v hlasivkách.
„Prosím?“ šepol som a naklonil sa cez lavicu, pretože som sedel priamo proti nej.
„Pýtala som sa, či si doma pripravil tú prácu,“ tón jej hlasu už bol o čosi príjemnejší.
„Oh, iste,“ konečne som sa spamätal a začal hrabať v taške.
Kam som ten papier len dal? Preklínal som sa v duchu, pretože, nech som schmatol medzi prstami čokoľvek, nebolo to to, čo odo mňa chcela.
„Ja… ospravedlňujem sa, ale…“
„No prosím,“ povedala, „v tom prípade budeme musieť improvizovať dnešnú hodinu, pretože bez tvojej práce nemáme na čom postaviť pôvodný plán,“ zahľadela sa do svojho notesu a prameň vlasov jej zišiel po broskyňovej pleti, špulila pery, zrejme to ani nevnímala, „Kašpíček,“ pozrela sa k zadnej lavici, „k tabuli.“
Bože môj, to je mrcha, musel som priznať a chcelo sa mi sa zahrabať. Takto ma bude celá trieda nenávidieť. Ani teraz mi neunikol nenávistný pohľad môjho spolužiaka, ktorý by sa v tomto predmete najskôr označil ako totálny looser.

Prihlásil som sa. Pomaly ku mne pritiahla svoj pohľad a pozdvihla obočie, to bolo najskôr znamenie, že môžem hovoriť.
„Bývam len blok odtiaľto, mohol by som pre to skočiť?“
Za mnou sa ozvalo honosné šepkanie spolužiakov.
„Ticho,“ povedala pokojne, aj napriek tomu však trieda utíchla.
„Kto mi zaručí, že sa vám nič nestane?“
Urobil som otrávený pohľad. „Nie je mi desať, pani profesorka.“
Hrala sa v ruke s ceruzkou a potom sa ozval malý trepotající zvuk.
Ihneď som sa sklonil pod lavicu a nahol sa cez imaginárnu hranicu, kde začínala jej katedra.
Ten pohľad mi udrel do očí. Mala nohy od seba. A s trochou dobrého videnia, ktoré mi nechýbalo, som mohol vidieť jej červené nohavičky.
V tej chvíli som neskutočne zápasil s túžbou prejsť po tých zamatových nohách. Od lýtok až po stehná, roztiahnuť ich ešte viac od seba, nakloniť hlavu ešte viac k jej rozkroku, aby som videl poriadne a aby som jej mohol ten čiar zbytočnej látky odhrnúť a poláskať ju tak na tom najcitlivejšom mieste. Určite by chutila skvele.
„Tak?“ sklonila hlavu s prezieravým pohľadom a vytiahla ruku k ceruzke.
„Za päť minút nech ste späť.“

„Samo?“ začul som jej hlas, keď som vychádzal z učebne. Zberala učebnice z lavíc.
„Hm?“
„Ponáhľaš sa veľa?“ tentoraz neznela toľko iste, ako vždy.
„Nie,“ automatická odpoveď, kto by ju mohol odmietnuť? Vľúdne som sa usmial, odhodil tašku na zem a začal jej pomáhať.
Jemne sa usmiala. „Nemyslela som, aby si tu začal upratovať. Už som si zvykla, že to poslednú hodinu robím vždy sama. Chcem s tebou hovoriť o projekte, na ktorom sa práve podieľam. Si dobrý spisovateľ, máš vybranú slovnú zásobu a na to, koľko je ti rokov, aj pomerne dosť obsiahlu.“
„Myslíte v angličtine?“ čudoval som sa.
Zastavila sa a ešte viac sa usmiala. „Neviem, koľko jazykov ovládaš na takej úrovni.“
Aj ja som sa usmial. „O čo ide?“
„Za ako dlho ti bude devätnásť?“
„Za dva mesiace.“
„V tom prípade sa ešte môžeš zúčastniť. Je to o písaní anglickej prózy, najlepšie dielo poputuje do anglických časopisov, čo myslíš?“
Túžil som sa opýtať, či by to znamenalo, že s ňou budem na svojom diele spolupracovať, ale najskôr by to bolo dosť okaté. Napriek tomu mi odpovedala.
„Samozrejme ti pomôžem, keby si si s niečím nevedel rady a postupne by sme dali tvoju poviedku do najlepšej formy. Ver mi, viem, že máš na výhru.“
„Beriem,“ pritakal som úsmevne. „Kedy začneme?“
„Ak máš čas…“ nadhodila.
Jej tvrdé autoritatívne správanie pomaly ustupovalo, začal som si to dosť všímať.
A príjemne ma to prekvapilo.

Nikdy som nemal rád zimu. Popoludní bolo divné do očí bijúce svetlo, potom už bola tma. Tak ako teraz.
„Falling light?“ prečítal som si nadpis témy v jej zošite. Mala pekné písmo. Úhľadné a výrazné. Ako bola ona sama.
Pokývala hlavou od malej knižnice, v ktorej úporne čosi hľadala.
Všímal som si jej kriviek, mala krásne ženské telo. Presne také, pre ktoré by sa muži utĺkli. Veľmi dobre som vedel, ako veľmi žiadaná je. Nemohli mi uniknúť poznámky mojich spolužiakov. Často vulgárne, až by som im jednu vrazil. Dobre, tiež som už koľkokrát premýšľal nad tým, ako to s ňou robím, ale nikdy som sa o žene nevyjadroval ako o kurve.
Bolo šesť hodín, sedel som u nej v kabinete a medzi nami svietila len malá lampa.
„Môžeš to pojať akokoľvek chceš,“ povedala.
„Falling light, falling light,“ opakoval som a medzitým mi palec zišiel k vypínaču svetla na onej lampe.
Všade sa rozprestrela tma. Len okolité veľké lampy osvecovali miestnosť.
Videl som jej zaskočený výraz, ako stála pri okne s otvorenou knihou a bielko jej očí sa mierne zalesklo.
„Rozsvieť,“ pokynula.
A nech som chcel byť stále otrokom jej hlasu, zrazu mi to nedalo.
„Falling light,“ usmial som sa a stále neuposlúchol jej príkaz.
„Takto nič nevidím,“ povedala rázne a prešla troma dlhými krokmi k stolu, aby položila svoju dlaň na moju. Zrejme si myslela, že ujdem. Ale tentoraz nie. Nechal som ju tam tak ležať.
„Pusť,“ zasyčala hrozivo.
Len som na ňu civel, ako sa snaží byť za každú cenu dominantná. Opäť som si spomenul, ako som si predstavoval jej správanie doma, jej počínanie v posteli.
„Alebo mi dáte päťku, pani profesorka?“ spýtal som sa.
„Okamžite toho nechaj, keby sem niekto prišiel, mala by som z toho malér, to je ti dúfam jasné, tak sa hneď prestaň správať ako idiot a rozsvieť.“

Poviedka bude samozrejme pokračovať a bude to pekne horúce! Už v utorok sa môžete tešiť na pokračovanie v našej kategórii Erotické poviedky.